The Most Loneliest Day of my Life

This thunderstorm of thoughts was put on the paper (like literally) in a weak moment at the Stansted Airport.

WARNING – might get a bit personal and some words could sound tiny bit harsh and may offend someone (sorry pussies :D).

This is a story of a desperate girl on her nomadious jorney exploring the Wonders of Loneliness…

DSC_1803

And yeah, it is all carried in the spirit of the saying of Ralph Waldo Emerson:

“Nothing can bring you peace, but yourself”.

Let me start with my parents – They are almost nothing alike.
My Dad has always been the one who would be telling you funny stories at family reunions or at his lunch breaks. People love him. He always gets that attention, even though it’s not that common for a misanthrope he often claims to be.

Then, there is my Mum. You know those ladies in their forties – like some of the mothers of yours, who fancy a glass of wine with their friends? Well, that´s not my Mommy. Apart from my Dad, she gets nervous, when talking in front of too many people (even though, once she gets comfortable – she´s brave & marvellous).

And then, there is their Daughter – me Ginger Nomad. I guess, many of you are in a similar situation like me – Dad is very communicative and Mom is rather quiet and shy. But what about their kid? Is it possible to be an extrovert and introvert at the same time? Yes, indeed. As weird as it sounds, that’s me right there.

_MG_0187

I know, what most of you are thinking now. Say whaaat? Haha, you are not an introvert at all, Barbora. But what I´ve just realised at this very moment – while waiting for a flight connection for 5 hours so far is… that Holly Crap!- I’m such an introvert and I’m enjoying it like nothing ever! Don´t you feel the same like? The older you get, the more you enjoy the time spend by/with yourself exclusively.

I gotta admit, spending the whole day alone can be SUCH A BLAST. Reading your favourite (or just some random) book, writing down some bullshits and listening to super sexy British accent is way better than having a bad company. I always say, time spent with friends is great, sure, but if I had to choose between traveling alone and with someone telling me about another messy love story of friend of his friends (it already sounds complicated), then it’s pretty clear…

I have many good friends who think I’m a weirdo. Barbora…Why would you go for a walk for hours by yourself? Why would you prefer to go shopping alone or even go for lunch alone? What a loser haha!

1469959_10202490407290228_1699156037_n

You know what I think? People who hate to spend at least few hours per week entirely with their personal (possibly smashing) company are afraid.  Afraid of their own thoughts. I can understand that. It happens to me too. When you are just walking around the town or along the coast, what kind of feelings and emotions can it brings up? Most of the times, they are positive. Pretty nature, charming tiny streets, romantic sunset or whatever. But wait, wait.

Suddenly, you start thinking and overthinking. What am I doing with my life, what the fuck have I achieved in 24 years? Am I a good person? Do people like me? Oh, I could keep going to infinity. So, yeah, it is scary to be alone. Because, it’s easier to start analysing everything from relationships to your current money situation. But screw that! Or if you just can get through negative thoughts, choose a company other than human. A book, music or the best A DOG (Adopted daah)!

 1601131_700444373322856_178835309_n

I just have one suggestion for you; it’s really really really okay to be a loser, an outsider, a dreamer, a weirdo and even an introvert from time to time.
It’s actually the best way to know your own needs and thoughts better.

Promise me to find some time for you only. I don’t want to feed you like ´inside beauty´ cosmetic brands with the shits like we are all beautiful creatures and have to love ourselves first. Just I have the feeling, it’s time to grow up and go offline for a moment. And not only from Facebook and Instagram, from the world!

Are you following me darlings???!!!

Good! Now, try that on my Facebook Fan page too – here. ❤

Advertisements

Sarajevo – My 6 Weeks are my 6 Challenges

Najradšej by som sa vám už ani na oči neukazovala. Ani svoj blog. Viem, že som trápna. Hory, doly som nasľubovala. Je viac než možné, že si to nepamätáte a je vám to jedno. Lenže, už dávno tu mal byť Blog o Sarajeve, Kaukaze, mala som písať pravidelne, lebo veď nie som žiadny loser bloger. Klesla som na úplne blogerské dno, aj keď som ani na pol ceste k vrcholu ešte nebola.

Ale život je o druhých šanciach, že? Takže hlásim Big comeback, zas a znova 😀

A začnem rovno zhurta (bože, čo robí to zahraničie s mojou slovnou zásobou?) Poviem vám true story o svojom drsnom živote v Sarajeve. Taký bol teda drsný, že som sa odtiaľ ledva vyhrabala.

10649736_10203807113352751_1167148412409609381_n

Pred mesiacom a pol som sa vrátila z Bosny. Aj by som povedala, že som sa vrátila domov, ale to by bola asi taká polo-lož, lebo som sa po pravidelnej návšteve starkej – jednej, druhej, doktora – jedného, druhého a zubára (must be) zas rozutekala niekam do tramtárie. Vlastne do Portugalska, ale tajomstvo o radostiach a strastiach portugalských si vezmem so sebou do ďalsieho blogu.

Sarajevo má pre mňa jednu obrovskú výhodu. Je totiž v Bosne a tá je zhodou okolností na Balkáne. A ja mám pre Balkán odjakživa – teda minimálne, odkedy som žila v Chorvátsku veľkú slabosť. To vám je ako iná planéta, úplne iná galaxia. Keď tam žijete, proste stále tak nejak lietate. Bosna je šialené miesto pre život, ale nie kvôli svojej chudobe a 90´s spirit, ale pretože tam je proste všetko tak trochu hore nohami.

Keď idete do Bosny, Srbska alebo Albánska, nejdete tam preto, lebo chcete dôstojne v tichosti zostarnúť či vyrásť. Keby ste tam šli s očakavaním stať sa Balkánskym Billom Gatesom, strašne by som vás vysmiala. Sarajevo je skôr niečo ako medzi-zastávka medzi osobným prospechom a  naplnením svojich samaritánskych snov.

14732200967_ac8329f1b8_o

V Sarajeve sa dá napríklad pracovať na Marketingovej stratégii pre National Museum of Bosnia and Herzegovina. Ponuka hodná Hollywoodu. Študentská organizácia vás vezme na stáž do Indie učiť detičky alebo do Bosny urobiť niečo pre kultúru a krajinu ako takú. Ako nechcem byť cynik (takú obludu na Slovensku už máme), ale seriously, pre čo sa rozhodnete?

Tak ma vybrali zo 160 uchádzačov medzi 10 game changerov. V  polke augusta, 3 dni po návrate z extraordinárneho výletu po Gruzínsku a Arménsku, holá, bosá, s poloprázdnym kufrom som sa vybrala naspäť na svoj belowed Balkán. Chorvátsko (s ním aj pohodu a more) som tentokrát však obišla. V Sarajeve ma čakalo 9 podobných bláznov ako ja. 6 týždňov v meste, o ktorom tak rád spieva aj samotný Nohavica. 6 týždňov, ktoré pre mňa znamenali 6 najväčších Life Challenges.

Challenge no.1 – Culture shock

To už som tu raz hovorila, že nemám páru, o čom toto je. Há a predsa som ho v Bosne opäť objavila. Nezvyčajné bolo len to, že išlo skôr o pozitívny šok. Ja som fakt večným hejterom predsudkov a ľudia, čo chodia len na 2týždňové výlety s cestovkou do Bibione sú pre mňa kus nudní, sorry. Alebo nech si aj chodia, ale nech nehovoria, že kočovanie po Balkáne, Arménsku či Rusku nemôže byť viac promising. Môže a dokonca mi nikto nezoberie to, že Sarajevo je tisíc krát lákavejšia “dovolenková destinácia” ako Paríž.

Vy ste tam už boli? Veď nevadí, ak nie, ale plánovali ste to niekedy? Tak by ste mali začať and this is why. Sarajevo je žijúcou ikonou, čo sa týka histórie. In those terms, takéto bohaté, nie je žiadne mesto Európy, nehovoriac o svojej multikulturalite.  Top History Events!

10614233_10203807118472879_5712075574513455078_n10447540_10203807121712960_7192196621960854540_n

  1. Čo si budeme hovoriť, (ne)oficálne sa 1. svetová začala práve tu. Tu na tom moste, kde Gavrilo zastrelil Františka a jeho ženu Sofie. (Viete, že najprv sa pokúsil hodiť na ich kočiar granát, ale František ho zachytil v ruke priamo pre Sofiinou tvárou ?- Whataman!)
  2. Aj legendárne Olympijské hry ´84 sa tu konali. Odohrali sa samozrejme vo vtedajšej Juhoslávii. Je to len jeden z dôkazov toho, že Titova Juhoslávia bola zlatým miestom pre život. Lebo také olympijské hry v komunistickom Československu by neboli reálne ani vysloviteľné.
  3. Zlaté časy sa skončili rozpadom Juhoslávie a viete, čo nasledovalo v ´92. Sarajevo si zažilo svoje. 8000 ľudí mŕtvych v priebehu 4 rokov. Toto sa takým silným spôsobom zapísalo do histórie, že keď sa prechádzate ulicami Sarajeva, musíte na to myslieť každý deň. Okrem iného vám to budú vždy pripomínať stopy po guľkách na väčšine budov. A hej je to do plaču, ale as weird as it sounds, má to svoje čaro.

Takže môj culture shock a stále je ten, že kde sa tárajú tí turisti, keď majú zlatú (aj keď na peniaze chudobnú) baňu priamo v meste, ktoré je 3-násobnou historickou ikonou?

Challenge no.2 – Bez Muzeja, bez kulture, bez morala…

Príď so stratégiou pre niekoho, kto, o to nestojí a  pre múzeum, ktoré je tak trocha zavreté.

8916112987_3169f64ca2_z

Národné Múzeum je na prvé počutie, niečo na čom záleží a na prvý pohľad niečo, na čom si dali architekti záležať. Zistenie, že Národné najväčšie múzeum krajiny je zavreté, to je… to je niečo, na čo neviem nájsť ani vhodné, ani pekné slová. Predstavte si, že Slovenské Národné Múzeum vyzerá tak ako vyzerá dnes, sú tam všetky exponáty, ba i zamestnanci, ale pre verejnosť sprístupnené nie je. Ja nie som Bosniačka, ale tak strašne ma táto situácia hnevala. Zobúdzala som sa s myšlienkou, ako je možné, že politici klesli už až takto hlboko. Lebo kto iný je za tým. Neboli peniaze, múzeum sa muselo zatvoriť a spolu s ním ďaľších 6 významných kultúrnych pamiatok.  Ale samozrejme, there is more to the story, s tým vás ale nebudem zaťažovať, lebo vás nechcem trápiť.

Ja  moji kamaráti stážisti z Mexika, Nemecka, Portugalska,Talianska, Poľska, Rumunska a Turecka sme sa snažili ako blázni. Chodili sme na meetingy s politikmi, médiami či umelcami. Ale v konečnom dôsledku sme si vždy uvedomili, že bez tých, čo majú v rukách moc, sa nikam nepohneme. Tak sme sa rozhodli všetky svoje sily sústreďovať na Historické múzeum, ktoré bolo ešte tiež v hre.

10153034_838782289486684_9137544162949516298_n

Aj historické múzeum bolo pred dvoma rokmi zavreté, zázrakom sa im podarilo zachrániť a dodnes funguje. Vlastne houby zázrakom, zamestnanci múzea sú mladí, up for changes a kráčajú s dobou. A my sme sa mohli krásne realizovať. Projekt bol v konečnom dôsledku strašne úspešný, dali sme do obehu event v Múzeu a načarbali pre nich celkom kvalitný materiál venovaný stratégii. 🙂

1

Majte sa krásne a dúfam, že práve teraz buď kdesi cestujete alebo  zakladáte svoj business…alebo robíte čokoľvek, čo vás robí šťastnými a je challenging! 🙂

Love,

 

Ginger Nomad B:)

If you can dream it, you can do it! – The CHALLENGE Talk

Challenge here, challenge there, challenge everywhere.

Notoriously famous words of Barney Stinson – Challenge accepted, got it all started. Or I don´t know, it could have been here for the centuries. Doesn´t change a fact, that for the past few years, the success goes hand in hand with a challenge. We are talking about personal, professional, all kinds.

11

When I have those days, when I lose faith in myself or when I am just lazy as fuck…  I type “challenge quotes” into Pinterest. You might think, what a silly way of motivation, but it actually does work. What I´m trying to say, challenge is super important and must be a part of our lives.

What you might know about me is that I am really into changes. With them, challenge comes as an extra package.

22

So, ladies and gentlemen, let me please introduce some of the best and craziest challenges, that can be useful for all of you.

Some challenges come, because we have to face them. Some, you just have to start yourself.

If you are a challenge amateur, the best way is to take it slow. Start with 30-day challenges.

I recommend recording every one of those 30 days. It will force you to keep on track, stay focused and see the results. I have been using Google Drive presentations – very simple. Before you start, if you have a person, who you can trust – share this presentation. Let him show his results to you as well, be in it together.

ahiusdb

The sexiest, the funniest or just some ordinary challenges that can change your life:

1. 30 days of Happiness

My favorite one.  The best, when you are having doubts, if everything is the way it´s supposed to be. When you feel like, somebody is happier than you and it just isn´t fair.

How it Works?

One slide – one day. We need to smile, laugh, go crazy. Every day. And not only, if we get a dream job or get engaged. Just try to think, what made you smile today? Was it the call from a friend, who you haven´t talk to in ages? Or a day spent playing Hide & Seek with your little nephew? If you learned one new word in Spanish today, write it down. Because it sure made you happier and proud of yourself.

33

Believe me, going through those slides at the end, will make you wonder, why you ever feel depressed, when there are so many awesome things happening in your life! The secret is to be glad and thankful for little things, we all know that. 🙂

2. Social Media  Smash-out

One slide – one new information. That´s what I did. But then, social media can be replaced by whatever you feel like you´re lacking some knowledge about and would love to extend it. Cause we are all curious. About different topics. When it can help us to become a better pro in our job, it´s just a plus. Read, read, listen to masters, explore the area. Explore the business, watch documentaries, smart yourself up!

tfdbv

Very cool could be Capitals Smashout, World Wars Smashout, New Technologies or Photoshop Smashout. But whatever topics you are into. Be into it every day!

3. Run, run, run faster

Those are the most popular challenges. 30 day abs, butt, arms or even 30 day full body killer workout. I really believe in those challenges. The more you move – the happier person you are, that´s a fact. That simple.

Run when you come extremely exhausted from work, run when it´s raining. Just run 30 days in a row. And then again, if you are more of a swimming person – swim, swim, swim faster.

44

I have also bumped into some challenges when you have to say NO every day. You decide, there is a No chips day, no chocolate day. But the real master should be able to handle no shitty food challenge every day. :/

4. No fear challenge

They say we should do something we are afraid of all the time. Such an idea! What are you afraid of? I am scared of soo many things. But I don´t care, I beat them.

Day one: Today I jumped out of a cliff. Day two: Today I tasted a dry fish, bleah. Day three: Today I had a speech in front of the whole company. This challenge could be the most revolutionary in your life. Overcoming your fierce is what really changes you. In a good way only.

55

5. Portuguese challenge

Time is ticking. Suddenly it hits you. You are going to Portugal in one month and you don´t even know the curse words in a language (and that´s a must!). What do you do then? 30 days of learning, of course. Try to take at least half an hour per day with a book or a Portuguese friend on Skype. One day it can be just few new words, other day past tense. I don´t have to mention how important are the languages nowadays. 🙂

66

Guys, I can think of many more challenges. I am sure; there are some ideas in your heads, too. You would definitely have fun with some of those: 30 days without a drink, Every day – Poem day, Help someone Challenge, Read all the books hidden in a dust, Become a best chef…

Remember, what Muhammad Ali said: He who is not courageous enough to take risks will accomplish nothing in life. And if you don´t wanna accomplish anything, just do it for fun!

1001974_10204041177498431_609071794333526280_n

I truly had the great time with mines 🙂

If you came up with some other (better) ideas for challenges to try, let me know!

 

Beeg Announcement!

The truth is, I am a big fan of change (The name Ginger Nomad didn´t come out of nowhere).

And yes, it sure is weird, i have just started blogging. But I just wanna let you know, from now on, I will be using this blog as a public diary. Don´t worry, I won´t share all my secrets, nobody really cares about. Just that…it won´t be about traveling only.

I am back home now and several stories of my second home lands are still not revealed. You will know everything that matters (can´t wait for the Russia Unlimited).

The thing is, I write a lot. But I started to call myself a LOSER BLOGGER, since I stopped sharing. That ain´t no right.

So, I promise everything from my retro stories (fairy tales) to me dealing with the current issues (personal, social – don´t matter).

278f071376cbed024a9d077da6225cd1

 

DSC_0640

Ohh yeah, just so you know, I am about to overcome this “little trip” to Caucasus (Georgia, Armenia) in three weeks. There will not be a lack of tales from the roads.

4182d112425a770be7d7cfb753319d82

 

4b58a2350d76070bd89aed45a1620f1a

Coming back means heading straight to Sarajevo to work on a Marketing Strategy of National Museum re-opening.

25ece5a5aaebdb9d67827572bfbc0b8c

And I have heard that next on the list is Porto, Portugal, where one super sweet company wants my ass in their office…

650cce6a2ec1dc1ff93b98df3a8b8dce

This summer and following months full of traveling are announcing a lot of pages written in a public diary. Right, I do not do diary every day, so please don´t have high expectations from me. 😀

HOORAY FOR A NOMADIOUS SUMMER BITCHES! 🙂

Top XX to die & cry for – Croatia Unlimited

Heaven is a place on Earth. It is called Croatia.

My mind has experienced a little big depression lately. I have just left Croatia. Again. The most unexpected thing to do now is to get the hell out of this shitty state of mind.

There are the times, when saying goodbye to people sucks. Then, there are the times, when leaving places hurts even more. And now, there is a TOP LEVEL, when you are leaving heaven, paradise, wonderland and oooh just the sexiest place & people ever.

plitvice and pics

When:

  • Unlimited laughter reaches the level of retardation (like – everybody´s looking at us? I don´t give a sh*t).
  • Zumbalishious (oh I wish) dancing in the middle of Plitvice Lakes becomes normal.
  • Superbomb ubercalloric cakes & pancakes eating is just okay – because you are abroad, of course you must enjoy every moment.

Then:

Then you are at the right place at the right time and you need to share with everyone.

CROATIA TOP LEVEL TO DIE & CRY FOR

  1. Dugi Otok – Telaščica Park and Sali

One of the thousands of not so tiny islands on the way to Zadar from the watery side. You better go to this forgotten place, but avoid the summer season. This is that kind of a place you need to enjoy alone. Or okay, with couple of friends (when I say couple, I mean couple). Forget the parties, nightlife, forget the expensive coffee or morning grocery shopping.

Before going, don´t hesitate to bring…Nothing (camera doesn´t count). Rather be ready to take a lot from there. What to expect? Something to see for the first time. Leave the ferry in “city” Sali and stop by the first pub. The only open pub in November – probably in the whole island. Have a cheap shot of “alkoholna pica” to dress you up in a liquid sweater (assuming you left the real one at home).

Once you reach Telaščica Park (quite a walk from Sali, but c´mon what is hitch-hiking for) – you forget the cold and a shot. You will see this:

blog hr0

It will make you go wow, will make you wonder, it will blow your mind and give you chills etc. Have you seen stones like this before? Is mother nature fooling us?

_MG_0187

_MG_0263

But that´s not all. There is a lake. This incredible.

734655971ae068636f74143a82759269

Thing to remember: Going to a paradise like this – anytime other than summer, triples the experience. It is priceless to feel like it all belongs to you.

2.Zagreb – Museum of Broken Relationships

And tramtadada – the capital. Well, what to say. To be very honest, Zagreb is adorable, sure. But you have seen more spectacular cities. I couldn´t say anything bad about it. I spent three days in Zagreb and what I remember the best (no, I wasn´t that drunk) is this Museum.

Have you heard of it? What do you imagine could the exposition include?

The story behind this museum is simple. In 2003, there was a couple. Soo in love and than ouch, after four years, it was over. They were only joking around (just imagine the situation – must have been hilarious) – “ Hey ex, what if we just put your stupid shirt – as a memory of you cheating on me and me sending you to hell, in one empty storage? You know, the shirt with  lipstick of that ugly bitch you cheated on me with?” And the guy was like . “ Oh yeah, sweetty, such a wonderful idea.”

Ok, maybe it wasn´t exactly like this. The truth is, they really started to collect the things, that were the cause of their relationship crisis. And one day the guy was like – “ So what if we call all the friends, that broke up to bring their stuff?“ Well, people rather shouldn´t keep such a things that lead to break-ups anyways.

This morbid, creepy and ridiculous idea sudenlly became something reasonable. And over the next few years, people from all over the world kept bringing their left-over personal items. Unbelievable! But, trust me, you want to see this place, cause it is one of a kind.

What can interest you? We went to this museum and didn´t know what to expect. There is bunch of those old memories and every material thing has its own story. And the story is written down. It got us in its hands so quickly. I spent hours inside to read about every story.

Oh and a big warning – Do not enter this museum after a fresh break-up, just don´t. Well yeah, it can cause depression. But for me – it just left me with many ??? inside. Why do people cheat on each other, why gay marries a woman, why some parents force their children to love God (there are all kinds of relationships to be found).

blog hr12

But at the end, you realize, you knew about all the wrong things happening between people, just never really seen it all at one place.

What got my attention was for instance, the printed Skype conversation. Long distance relationship. It was almost painful to read. Then there was this typical teddy bear all the girls have had once saying : I love you. The story behind is cliché. “He told me he loved me, but he just wanted to have sex with me.“ (I assume, she was not more than 17). It is just insane. For more, check the website: http://brokenships.com/en/visit/the_exhibits.

When it comes to this, I have to say, don´t go here alone. On the other hand, if you go with a group of people, it can boost your relationship. Because after such an emotional visit, you are full of thoughts and questions. So you sit down with your friends and talk for hours about relationships. Might be pointless, but will bring you closer for sure. 🙂

rethgfbv

There are some other places, that must be mentioned. Sooner or later, I will be back.

(you won´t get rid of me, promise!)

 

 

Volim Hrvatsku

Mám rada Chorvátsko. Všetci ho máme radi. Strávila som v ňom posledných sedem mesiacov svojho života. Ale ruku na srdce…

10287116_10202879607445683_939427783_n

Čo vieme o Chorvátsku

1. Hovoria po chorvátsky. Taká celkom fajn reč, na ktorej sa my Slováci neraz zasmejeme. Lebo keby ste si doma objednali „hladnu piću“ – asi by sa na vás moc neusmievali. A keby ste pri DE, TE, NE a LE nemäkčili, tak nielen tetky na Heľpe by na vás mrzko pozerali. A tak. Hej, je to sranda jazyk. Podstatné však je, všetci vieme, že v Chorvátsku sa aj bez použitia mágie a slovníka dorozumieme.

hladna_pica

2. Majú more. A také je celkom pekné. Občas čisté, občas menej. A my a naši bratři tam celé roky chodíme obšťastňovať miestnych svojimi dodávkami plnými šnitzlov a litrov piva. Neraz nás mali za tých turistov, čo si pri raňajkách napchali marmelády a buchty do vrecák a do mora chodili len v škaredých gumených sandáloch. Ale dnes je všetko možno troška inak. A máme sa navzájom radi. Kamošíme sa s Chorvátmi a chodíme do ich apartmánov každé leto.

3. Chorváti sú zlatí. Vedia super po anglicky, občas dokonca po slovensky či česky. Radi sa s nami porozprávajú, pomôžu..

4. Pomerne blízko to je. Prvé Dobrodošli uvidíte po pár hodinách, keď idete autom z Bratislavy. (napríklad z Bratislavy do Záhrebu je to ako do Košíc)

blog32

My poznáme túto krajinu ako Slovenské more. Ako dovolenkovú destináciu, kde chodíme každé leto s rodinou, s priateľmi. Je tam relatívne lacno, nie je to ďaleko a proste sme si tak nejak zvykli.

Ale uvažovali ste niekedy o Chorvátsku ako keby ste neboli turista? Napadlo vám, aký tam môže byť život aj na jeseň? Či sa tam dá vtedy vôbec niečo robiť… A čo preboha?!
Keď sa pochválite ľuďom, že idete študovať cez zimný semester do Chorvátska, väčšina sa spýta – Načo teraz? Prečo nie cez letný semester?

Tak vážení, just to be clear…Hrvatska – to nie je len more. To nie sú len obložené chleby v kufri, nafukovačka na Jadranskom mori a suveníry z mušlí.

There is so much more to it!

Čo by sme mali vedieť o Chorvátsku

1. Aj tá najmenšia dedinka je vlastne mesto. A je pekná, každá jedna. Vraj najmenšie chorvátske mesto Hum má 17 obyvateľov. Mimochodom je to aj najmenšie mesto na svete. Neviem, čo si o tom myslieť, ale je to zlaté. No a tie mestečká sú na prvý pohľad famózne. Krásne dýchajú históriou, všade vonia pizza, na každom kroku sú kaviarne plné šťastných ľudí (čert to vem, že to je cez pracovnú dobu).

blog22

Všimnete si aj akúsi „svätú“ prítomnosť. Takmer každé mesto má svoj Diokleciánov palác – mini version. To je taký ten pekný vysoký, v ktorom je div sa svete pochovaný slávny Dioklecián. Ten originál je v Splite. Taký podobný, ale v malom je aj v Zadare, v Trogire a v iných mestách. Potom si treba dávať pozor, aby ste si tie mestá nesplietli ako moja kamarátka, ktorá takmer vystúpila v Šibeniku cestou do Splitu v mylnej domnienke, že vidí Diokleciánov palác. 🙂

blog1

2. Je to tak troška raj na zemi. Ja neviem, ako veľmi máte radi prírodu, ale ja ju ľúbim. A neviem, ako veľmi túžite občas po pokoji a šťastí, ale ja pomerne často. Chorvátsko je the whole package. Láska na prvý pohľad. Aj keď som nevidela ani štvrtinu toho „luxusu“, čo tu prírodné parky, jazerá, hory a ostrovy ponúkajú – maximálne som sa tam našla.

blog3

Som vďačná, že som v Zadare bývala na kraji mesta, aj keď ma mnohí ľutovali, že musím do mesta kráčať (20 minút no amen,tma). Vyjdete z domu, prejdete pár metrov a ste v krásnom lese. Prejdete ďalšie a ste pri mori, kde je len pár domov a o to väčší pokoj.
V národných parkoch sa prechádzate spolu so somármi, prechádzate sa po vodopádoch a máte pocit, že práve váš život je the best thing ever (vlastne a..nie je?).

1461381_10202492054451406_1004333068_n

3. Chorvátska a celkovo balkánska hudba je strašne super. Akurát sa na ňu troška ťažšie zvyká. Na prvé počutie ju budete nenávidieť. Na také piate ju už znesiete. A na tridsiatepiate ju už budete milovať. No skúste nemať radi pesničku s názvom Brad Pitt a hlavne, ak ju hrajú v každom klube! 😀

4. Chorvátsko je v podstate krásna a šťastná krajina. Stredozemný lifestyle. Zdalo by sa, že všetci si idú svoje, nič neriešia, tešia sa zo slnka a z lacnej kávy. Ale nebolo to vždy také ružové. Veď aj my Slováci sme si kadečím prešli. Pred 21 rokmi z Československa vzišlo Slovensko a Česko. Pred 23 rokmi Chorváti vyhlásili nezávislosť od Juhoslávie. Jediný rozdiel bol ten, že oni potom museli 4 roky trpieť vojnu.

blog4

Neviem, či ste sa niekedy zaujímali o balkánsku vojnu. Ja pred príchodom do Chorvátska vlastne moc nie. Napokon, ani v dejepise sa o tom neučíme. Lebo to vlastne nebolo až tak dávno. Človek začne určité veci úplne inak vnímať, keď sa o nich dozvedá z pohľadu tých, ktorí s tým majú niečo dočinenia. Aj od Rusov sa oveľa lepšie počúvalo o Putinovi ako čítalo o ňom na Smečku. Chorváti sa k vojne neradi vracajú. Pravdepodobne vám však povedia, že počas nej ich ako dvojročných mamka zobrala do Nemecka, s tým, že nevedela, či sa niekedy vrátia.

O druhej svetovej vieme veľa všetci. Učili nás, púšťali nám filmy o holokauste. Ale vedeli ste napríklad, že počas vojny na Balkáne boli brutálne etnické čistky, že bola genocída v Bosne, kde zomrelo viac ako 6 tisíc ľudí v priebehu pár dní?

Nechcela som vás zarmútiť a z takých príjemne zafarbených rečí o čarovnej prírode a malých mestečkách prejsť k vojne. Ale aj to patrí k Chorvátsku a k akejkoľvek krajine, do ktorej pôjdete. Ono je super čítať si o histórii, pozerať dokumenty. Ale nič na svete vám nedá toľko ako obyčajný rozhovor. To robí asi tá autenticita a emócie, ktoré z toho človeka, čo napríklad prežil vojnu idú. Aj preto sa oplatí žiť v zahraničí. Mať informácie z prvej ruky.

O mojom živote v Chorvátsku a o štáte ako takom by som vedela napísať knihu. A aj napíšem, ak mi ju bude mať kto vydať a zaplatiť!

Ale zatiaľ knihu nepíšem a tak mi neostáva iné, ako podeliť sa s vami o zážitky z magických Plitvických jazier alebo dojmy zo Záhrebského „Museum of broken relationships“ v ďalších príspevkoch.

Rozumejte tomu tak, že – o tom, čo by ste mali vedieť o Chorvátsku prinesiem viac zas někdy příšte. 🙂

Dovidenja!
(nie to nie je gramatická chyba, tak sa zdravia Chorváti)

blog5

Neľutujem vol.2

Ja viem, že by sa patrilo písať už aj, hneď a teraz o krajinách, v ktorých som bola. O konkrétnych príhodách, ľuďoch či miestach. Len pár vecí mi ešte leží na srdci, s ktorými sa musím podeliť.

BLOG2 (2)

Nižšie uvádzam a dopĺňam svoj jedinečný zoznam dôvodov, prečo neľutujem, že mám 7 domovov a.k.a. :

Ste si všimli, že..?

3. Stretávať čudných ľudí je sranda

Po svojich potulkách svetom som stretla fakt strašne veľa rôznych ľudí. Viete, ako sa hovorí, že je dôležité nadväzovať kontakty, byť spoločenský a snažiť sa ohúriť ľudí svojou inteligenciou a vtipom? Tak to vás po čase prestane baviť. Keď sa každú chvíľu pohybujete v novom prostredí, zrazu sa naučíte, že sedieť 10 minúť ticho v spoločnosti 15 – tich ľudí pri večeri je úplne v norme. A že tam nesedíte ticho, pretože nemáte čo povedať alebo sa hanbíte.  Proste máte svoju introvertnú chvíľku a užívate si ju na plno. A je vám všetko tak strašne jedno.

No na druhej strane, takéto introvertné chvíľky neodporúčam dovoľovať si moc často. Kdesi som počula, že od každého jedného nového človeka, ktorého stretneme, s ktorým prehodíme len pár slov sa môžeme niečo dozvedieť. Lebo vlastne každý na svete vie niečo, čo my nevieme. Preto fakt nikdy nepodceňujte ľudí a nesúďte.

Napríklad aj taký bezdomovec vie niečo, čo vy nie. Nemyslite si, že vás obohatí len rozhovor s pánom v obleku na firemnej večeri. K tým čudným ľuďom – často stretávam ľudí, ktorí sú úplne iní ako ja. Teda, veď aj ja som čudná, ale oni sú tak inak. Občas to má čosi dočinenia s tým, odkiaľ pochádzajú, no väčšinou vôbec nie. Naučíte sa úplne rešpektovať názory, ktoré sú totálne protichodné s vašimi (a vo svojej prapodstate doslova odsúdeniahodné). Chlapec, podľa ktorého mať vzťah s dvoma dievčatami naraz je úplne normálne sa stane vaším dobrým priateľom a dievča, ktoré je the biggest drama queen ever (bože jak ja neznášam drámu), sa stane vašou dôvernou kamarátkou.

Proste maximálne verím v Beauty of cultural differences. 🙂

Akoby som to inak… no furt budete stretávať ľudí, ktorí sa vám budú aj nebudú páčiť. Niektorí vám prídu tak strašne nesympatickí na pohľad. Bez nejakého zvláštneho dôvodu, proste len tak. Neviem, chlapec sa prezentuje ako najviac sexy ladies man alebo dievčina si myslí, že je asi príliš pekná a prehnane inteligentná. Ale viete čo? Prvý dojem je brutálne preceňovaný (asi tak ako prvý sex). Aj taký 50 ročný recepčný z hotela na Malte, kde ste robili chyžnú sa môže stať po čase vaším verným blízkym – aj keď najprv ste ho mali za takého srandovného uja.

Ľudia sú super, aj keď ich niekedy (no offense people) fakt neznášame. Ja som v živote, zväčša za hranicami stretla mrte inteligentných a zábavných ľudí trebárs po 50-tke. Fakt, kašlite na prvý dojem. We are all different. Hádam si nemyslíte, že dve baby – jedna, ktorá vlastní tisíc párov lodičiek a druhá, ktorá si v živote ani špirálu nedala (však pri futbale netreba), nemôžu byť spriaznené duše? 🙂

BLOG2fdbyvc

4. Peniaze boli, budú, len teraz nie sú…ale veď, nevadí.

No veď toto. Šak ja chcem cestovať, ale kto mi to zasponzoruje? A škola čo, si nevšimnú, keď sa len tak vyparím?

Na sponzora sa vykašlite (zlatokopčenie je fakt nechutné). Na školu nekašlite, len si to nejak zariaďte. Jasné, že sťahovať sa z krajiny do krajiny nie je zadarmo.  Stačí myslieť na jediné – kde je vôľa, tam je cesta. Príklad, chcete ísť na pár mesiacov žiť k moru. Tu si stačí vybrať krajinu, ktorá nie je, respektíve je len o kúsok drahšia ako tá naša (Chorvátsko, či?).

sdadsf

To vám teraz dávam taký návod, ako sa všetko dá pekne zariadiť aj bez miliónov vo vačku. Takže Chorvátsko. To, čo si predtým, ako sa k tomu moru dostanete pripravte nie sú ani tak peniaze ako pevné nervy.

Všetci to ľúbime, tú našu byrokraciu, formalitky a tak. Sa treba proste hecnúť, vyzbrojiť sa kilom pozitívnej energie, masívnou dávkou neodbytnosti, plným pohárom trpezlivosti. Celé to kočovanie je o tom…vydržať. Písať fúru mailov každý deň, neplakať pri každej negatívnej odpovedi. To platí, keď píšete do univerzít v Chorvátsku (alebo kdesi pri mori) a to platí aj keď si hľadáte job…Opäť v Chorvátsku, napríklad. Keď si všetkým týmto prejdete (a verte mi zaberie to veľa času), stači naškrabať pár drobných na cestu (50eur do Zadaru!) and that´s it.

Ďalšie lacné cestovanie  – profesionálna stáž (si užijete krajinu, mrte sa naučíte a ešte vám aj zaplatia), well known Erasmus, brigádky na leto (kľudne bez agentúry) atď atď…

1497747_676413159059311_815437209_n

Ono to ani tak nie je o tom, či peniaze máte alebo nie. Ok, jasné, že niečo našetrené mať treba. A míňať hlava nehlava sa tiež nemá asi každý deň. Ale tak troška je to aj o spôsobe myslenia. Netreba sa báť, že keď pôjdete na Erasmus, zničí vás tam chudoba. Alebo keď už sa na ten Erasmus, dajme tomu do Nórska dostanete (2/3 grantu idú na intrák) a pozvú vás na fasa výlet – vy nepôjdete, lebo proste, veď drahé to je. Ja sa na to pozerám inak. Pôjdem na výlet a potom budem jesť dva týždne len suché rožky (mäso nejem, na paštike ušetrím). Na pivo pôjdem len 2x do týždňa (a dám si ich 2 a nie 4) a podobne…Dáko bolo, dáko bude.

Teraz si možno hovoríte, že sa mi to ľahko hovorí. Ale, ak ste taký veľmi spontánny a srdom zmýšľajúci človek jak ja (kurník, ale občas by sa ten mozog fakt zišiel), tak pochopíte, že ak strávite 90% času premýšľaním nad peniazmi a nad tým, ako treba šetriť a ako ťažko peniažky von z vrecka idú, tak sa budete celých 10% času chytať za hlavu. Prečo? Žiť treba na 100%! 🙂

Ak som vás stále nepresvedčila, tak taká malá motivácia, prečo si „vymakať“ to zahraničie (pre tých, čo ľúbia behať, príp. chodiť hore dole…)

jjjj

Ďakujem my dear nomads,

See you in few days!

Why having 7 “second home lands“ is OK

So your parents don´t mind you are not home, like at all? Going away again? But you just got home from Russia, girl!

ginger

Normal reactions of some people. No, my parents do not mind. Actually, my mama was the one who had this cool idea to send me to The States for a year during High School. I didn´t have any intentions to go at first, and God knows, if I was more of a stubborn teenager, then no England, Malta, Germany, Russia, either Croatia have had happened.

477695_3680555086946_1793933211_o 2946_4992569366483_1369584494_n

I really can´t describe, why I can´t live like a normal person – I mean at one place. I truly and deeply love Slovakia. Have strong weakness for our mountains – High Tatras, even stronger for the best national food ever – Bryndzové Halušky. Oh and I even adore our traditions – even they are a bit ridiculous in a way.

I do not want to run away from all this. But still, I can´t keep my ass in Slovakia for more than few weeks. I guess, I am obsessed with a change or something. You won´t meet a person who would get used to new environment, new life sooner. Culture shock? What the hell is that?

Does not happen to you? I really care about your opinion. I challenge you to let me know in the comments bellow (or then again – Facebook :)), what you think. Honestly, most of my friends are just like me. They have everything in Slovakia – perfect friends, incredible nature, delicious beer… But they would text me to Croatia, they are a bit jealous and cannot wait for a change, excited to go to United States for a summer or for an internship to Belgium, just because, well they are a bit bored.

I have realized one thing – don´t you ever have any doubts, if living abroad for few months is a good decision or not. It simply is, no need for second thoughts. Whether you are going to Kazakhstan or Switzerland. I didn´t pick my “second home lands“ just by listing them down as my TOP 6 destinations of happiness, after coming back from US either.

So basically, everywhere I go, I tell everyone (whether they ask or not), I would  have probably been other person, if I would have stayed in Slovakia all this time. Not worse, not even dumber or less happy, just different. I know, what has this “nomading“ given me and I appreciate it more and more by time.

Why having 7 homes is fucking awesome:

1. Saying Goodbye doesn´t kill you (just makes you stronger).

Ok, that might have come out a bit wrong. Sorry, if I sound like a bit of a bitch now. I am not. I am very sensitive (sometimes too much). And always, when I move to/from some new land, I happen to find gorgeous friends. And leaving gorgeous friends is not easy.

I had a best friend in States –she was the Native American (Did you know, there were less than 3% Native Americans in North America???). But anyways, we decided, when I finish High School, I will come back there, we will find job and apartment together and will live a perfect life in Texas, because why not!

Today, Patience has a two year old son and me, my Graduation exams in two weeks. And yeah, we exchange the message once in few months, I go over the old pictures once in a while, but…things have changed.

erasmus-party

Are you following me? I am sure, we all know it. You spend 5 months on an Exchange (let´s call it Erasmus) and those friendships you build there are insane! And those people from Spain, Latvia or Turkey – OMG you just love them so much. But when you start leaving some places on a regular basis, you come to realize, people will always come and go. And staying in touch (the regular one) is a bit of a challenge. Although, when you complete this challenge, it is hell of a feeling!

From certain moment, I stopped saying all the time things like: I will see you soon, we will come back and then travel the world together, if I truly didn´t believe in it. Simply said, saying Goodbye is a bit of a toughie compared to Hello. But trust me, you can learn it and you don´t have to cry when saying it again. There must always be a hope, you will see those special people again (it did happen to me few times after years), you just can´t be as naive as this 18-year old girl leaving US.

2. You haven´t seen your friend in months? So… so what?!

People, please don´t you ever believe whoever is trying to convince you that distance is a friendship killer. Bullshit! You will always, always have something to talk about and there will be nothing changed in you relationship, if you won´t let it happen yourself. Yes of course, some friendships will weaken after a year in America. But guess what? It probably means, they were not worth it, that those friendships would have lost its meaning, even if you were seeing each other at school every day.

And believe me, this is my own experience. I still see my friends from High School. We are even closer than back to the days when we used to get drunk next to the river every Friday. And by the way, how often do you meet up with your friends – those besties from High School, even if you live in the same city? Everyone is busy, all over the place and a bit lazy nowadays anyways…

The same happens with friends you make abroad. You know, you can meet the best people in your life in two silly months in Russia. I met Pavlína from Czech Republic last summer in Saint Petersburg – kinda the same nomad like me. So now, you can imagine how often we get to see each other. But as crazy as it is – in this short time, we became so freaking close; we decided that everything is possible. And so when I was in Zadar (Croatia) in November and she was in Pontivy (France) – we spontaneously set a meeting point on a “halfway“ in Paris. Few days ago, we met in Brno (Czech), even though we almost spent more time in the bus than with each other.

1417620_10201680561630287_1810145459_o f32edeec420c63b808b89712dd746a15

There is a simple theory, I believe in: “Closeness has nothing to do with distance“. 🙂

Thank you for your attention guys. I will do my best to share more of the reasons why “nomading“ is so legendary next time. And so we can move onto some real talks about real experience in real amazing countries!

Love, Peace & Beautiful Soul!

DSC_0048

A to vašim nevadí, že si tak málo doma?

Zas sa niekam trepeš? Veď len teraz si prišla z Ruska.

Také bežné reakcie známych. Nie, mojim rodičom to nevadí. Práve moja mamina bola tá, ktorej napadlo poslať ma na rok do Ameriky cez strednú. Najprv som nechcela a možno, keby som bola tvrdohlavejšie decko, tak sa potom žiadne Anglicko, Malta, Nemecko, Rusko ani Chorvátsko nekoná.

477695_3680555086946_1793933211_o    2946_4992569366483_1369584494_n

Neviem čím to je, že neviem vydržať doma. Slovensko je strašne fajn. Mám rada Tatry, halušky, som hrdá aj na tie najnezmyselnejšie tradície. Nikam nechcem utekať. Napriek tomu tu aj tak nikdy nevydržím dlhšie ako pár týždňov. Asi som závislá od zmeny. Nestretnete človeka, ktorý by si na nové prostredie zvykal rýchlejšie. Culture shock? What the hell is that?

Vám sa to nestáva? Strašne by ma zaujímal váš názor. Lebo väčšina mojich kamarátov je podobná ako ja. Na Slovensku majú všetko – dokonalých kamarátov, peknú prírodu, skvelé pivko… A aj tak mi často píšu do Chorvátska, že mi závidia a nevedia sa dočkať, kedy už tiež zmenia prostredie, pôjdu cez leto do USA alebo na stáž do Belgicka, lebo doma je proste nuda.
Jedno som si uvedomila – nikdy nepochybujte o tom, či niekam na pár mesiacov vycestovať je dobré rozhodnutie. Ono proste je, bez debaty. Či idete do Kazachstanu alebo Švajčiarska. Ja som si svoje „second home lands“ tiež nevybrala tak, že som si po návrate z USA vypísala list TOP 6 – my next destinations of happiness.

Všade kam chodím, každému hovorím (niekedy sa ani pýtať nemusia), že by som určite bola úplne iný človek, keby som bola stále na Slovensku. Nie horší, ani hlúpejší, možno ani smutnejší, ale proste iný. Ja viem, čo mi toto moje “kočovanie“ dalo a vážim si to stále viac.

Prečo neľutujem, že mám 7 domovov:

1. Lúčenia vôbec nie sú také strašné.
Niekomu môžem pripadať ako bezcitná krava. Ale práve naopak. Ja som strašne citlivá. A vždy, keď sa sťahujem do/z nejakej novej krajiny, nájdem si skvelých kamarátov. A skvelých kamarátov opustiť nie je ľahké. V Amerike som mala najlepšiu kamošku – originál Indiánku (Indiáni tvoria len 3% celej US populácie). Sľúbili sme si, že keď skončím strednú na Slovensku, vrátim sa tam, nájdeme si spolu prácu a byt a bude nám skvele, lebo však kde inde môžete mať dokonalú budúcnosť ako v Texase? Dnes má Patience dvojročného synčeka a ja za tri týždne štátnice. A hej raz za pol roka si napíšeme správu, občas si prebehnem staré fotky, ale… Veľa sa zmenilo.

Tým chcem povedať, že všetci to poznáme. Strávite 5 mesiacov na Erasme a tie priateľstvá, ktoré si tam vytvoríte sú mega! A tých ľudí zo Španielska, Litvy aj Turecka strašne ľúbite. Ale keď začnete nejaké miesta opúštať pravidelne, uvedomíte si, že ľudia budú stále prichádzať a odchádzať. A že kontakty sa nedajú udržiavať večne (hoci keď sa to podarí, stojí to za to).

Od istého momentu som prestala hovoriť: I will see you soon, We will come back, we will travel the world together, pokiaľ som tomu naozaj neverila. Jednoducho Goodbye sa nehovorí tak ľahko ako Hello, ale dá sa to naučiť a nemusíte pri tom vždy plakať. Môžete stále dúfať, že niektorých special people opäť uvidíte (mne sa to fakt veľakrát podarilo aj po rokoch), nemôžete však byť už tak strašne naivní, ako keď ste v 18-tich odchádzali z Ameriky.

2. S kamoškou ste sa nevideli rok? Noačo!
Do prdele, budeme sa mať o čom rozprávať? Okej, priznávam, asi by bolo všetko trocha inak, keby neexistoval Facebook, Skype a podobné záležitosti. Keď idete napríklad na Erasmus, nechcete zabiť celý čas chatovaním s naj kamkou zatiaľ, čo ostatní zahraniční si užívajú na Boat party. Ale občas sa musíte vykecať kamoške zo strednej o Talianovi, ktorý sa vám páčil, ale už sa vám nepáči, lebo ten debil sa vyspal s Poľkou…

Každopádne, neverte rečiam, že vzdialenosť zabíja pravé kamarátstva. Blbosť! Vždy, vždy si budete mať čo povedať a vo vašom vzťahu sa nezmení nič pokiaľ to sami nebudete chcieť. Jasné, že niektoré kamarátstva po roku v Amerike oslabnú. Ale to bude asi tým, že nestáli za to, že tie kamarátstva by prestali fungovať, aj keby ste sa každý deň stretávali v škole.

Toto vám garantujem z mojej osobnej skúsenosti. S kamarátmi zo strednej sa stretávam dodnes. Sme si možno ešte bližší ako vtedy, keď sme chodili každý piatok na fľašu pod Urpín. A vlastne, ako často sa stretávate s kamarátmi – s tými dlhoročnými zo strednej, aj keď ste v jednom meste? Dnes sú všetci busy, rozlietaní a priznajme si, troška leniví.

1417620_10201680561630287_1810145459_o   f32edeec420c63b808b89712dd746a15

To isté platí aj o kamarátoch, ktorých stretnete v zahraničí. Najlepších ľudí vo svojom živote môžete spoznať aj za blbé dva mesiace v Rusku. Ja som minulé leto stretla v Petrohrade Pavlínu z Česka, ktorá je podobný Nomad ako ja. Tak si to viete predstaviť, ako často sa asi vidíme. Ale darmo, za tie dva mesiace sme sa tak zblížili, že sme sa rozhodli, že Everything si possible a tak, keď ja som bola v Novembri v Zadare, v Chorvátsku a ona v Pontivy, vo Francúzsku – rozhodli sme sa stretnúť na “polceste“ v Paríži. Predvčerom sme sa po pol roku stretli na pol ceste v Brne, hoci sme mali fakt málo času.

Ja hovorím: „Closeness has nothing to do with distance“ :).

Ďakujem za pozornosť (teda, ak ste neskipli od titulku rovno sem :P) a oznamujem, že zvyšných 5-6 dôvodov prinesiem v ďalších príspevkoch, lebo blogy vraj majú mať len okolo 800 slov, aby nás moc nenudili.

Tak schválne, koľkí z Vás si chcú/chceli/budú chcieť založiť blog? A koľkí z Vás si ho reálne založili? Myslím taký ten, do ktorého aj pravidelne prispievate, a ktorý ste normálne zverejnili. Ja sa k tomu odhodlávam už nejaký ten rok. Vlastne ani teraz si nie som istá, či si píšem len tak pre seba alebo Vám to dám čítať (o to ale to možno bude autentickejšie, lebo píšem naozaj od srdca).

Dúfam, že vás ešte nenudím a radím vám prečítať aspoň jeden príspevok (zväčša o cestovaní) a potom to môžete kľudne ošomrať. 🙂

Pred siedmimi rokmi som sa rozhodla ísť študovať na rok do USA. Na tom nie je nič výnimočné, konalo tak i pár mojich známych. Lenže to som ešte netušila, že mi to zmení celý život (aspoň nasledujúcich 7 rokov).

Ale k veci. Od 17-tich som žila v 7-mich krajinách vrátane rodného Slovenska (od 17-tich, 7 rokov, 7 krajín – lucky seven?). Teraz je proste taká doba, my Slováci cestujeme. Napríklad ísť na leto umývať riady do Anglicka alebo stráviť semester vo Fínsku je skoro také bežné ako ísť v piatok na pivo.

Všetci poznáte citáty spojené s cestovaním typu: Traveling is the only thing you buy that makes you richer alebo I haven´t been everywhere yet, but it´s on my list. Ja ich milujem a verím každému jednému z nich. Štvú ma názory, ktoré spochybňujú môj spôsob života. Nevieš sa usadiť, utekáš od problémov, od rodiny, takto si nikdy nenájdeš manžela…

Inak aj tie drísty a motivačné bláboly o tom, ako byť šťastný, ktoré zovšadiaľ stále počúvame podľa mňa už dávno nie sú cool. Ale cestovanie bude vždy cool a ešte vás to aj spraví šťastnými. No need for “How to be happy crap“.

Moje články chcú byť hlavne o cestovaní, to je jasná vec. Dáme si pár hodín Zemepisu, maybe Dejepisu. Ale skôr sa chcem podeliť o nejaké tie veci, ktoré som pri svojom “sťahovaní” zistila, ktoré ma prekvapili či zmenili.

Dúfam, že to týmito blogmi aspoň troška vaše životy obohatím. Čaute 😀